Zdroj: Miroslav Bielický

V nedeľu na sviatok práce sa konal aj cyklistický sviatok a v poradí už jeho jedenástym ročníkom sa u väčšiny z nás začala sezóna pretekov.

 

Časovka do vrchu sa konala v obci Bystrička neďaleko Martina a pretekalo sa na 9,3 km trati s prevýšením cca 300 m a cieľom na Červených Smrekoch v Lúčanskej Malej Fatre. V zálohe bol aj B variant v prípade nepriaznivých podmienok, počasie však bolo naklonené na stranu nás, bikerov. Trať bola pre všetky vekové kategórie od tej do 13 rokov po nad 60 a nezabudlo sa ani na tých čo majú nejaké kilečko navyše.

Do Bystričky to mám z Kežmarku trochu ďaleko, ale je to podujatie, na ktoré chodím pravidelne od roku 2017, navyše dvakrát ho stopla korona, tak som si to nemohol nechať ujsť. Na úvod ďakujem za ústretovosť organizačného tímu a možnosť prísť neskorším vlakom, som rád, že sa dalo takto pekne dohodnúť a nemusel som vstávať o pol 4 ráno.

Rozjazdiť sa pred pretekmi a na nič nezabudnúť


Konečne je pekne, pred pretekmi nezvyknem veľa jazdiť, hlavne pred maratónmi si dávam len niečo krátke. No nevyuži voľnú sobotu a tak som si so susedom dal cca 60 km výjazd s prevýšením okolo tisícky. Bol to môj prvý výjazd s wattmetrom - super vec, len si ešte musím naňho pomaly zvykať a naučiť sa, ktoré hodnoty čo znamenajú. Aj deň pred som si dal trochu tempa na výjazde. Apríl bol u nás dosť premenlivým mesiacom, na niektorých miestach len teraz nedávno zliezol sneh.



Na rozjazd veľa času nemám a tak sa len povozím po obci.
Večer si chystám veci, aby som na nič nezabudol. Chcem pohodlne cestovať a tak tretry putujú do batoha, to behanie po peróne v tretrách nemám rád a ešte dávať pozor, aby som sa s kufrom nezachytil na schodoch pri nastupovaní. Čo si oblečiem? Krátke alebo 3/4. Ráno chladno, aj keď idem vlakom, volím ten dlhší variant, na kraťasy aj tak ešte nemám oholené nohy . Veď ešte ich nebolo kedy u nás vytiahnuť zo skrine. Merino tričko s dlhým rukávom od X-Bionic a moju novú prechodnú bundu Castelli Transition 2, super bunda na jarné jazdy.



Budíček, pohodová jazda vlakom a načasovaný príchod na preteky


Namiesto 3:30 môžem vstať 5:30, super. Klasické raňajky v podobe párkov, ja stravu veľmi neriešim. Pamätám si, ako som niekedy, ak som na preteky cestoval s partiou, deň vopred dával na večeru vyprážané rezne. Z jogurtu alebo nejakých cereálií by som sa fakt nenajedol, ja spálim všetko. Alebo zjem všetko, čo nezje mňa, aj keď to tak zďaleka nevyzerá. Zbalím pripravený batoh a zhruba 6:25 sadám na bike a šliapem na „vlakovku".



Lístky som už poriešil deň dopredu a tak rovno nastupujem. Hák v našom lokálnom vlaku je dosť nešťastne poriešený a tak si trochu postojím vedľa biku. Do Popradu to ale netrvá dlho. Po vystúpení z osobáku sa presúvam na nástupište a pár minút čakám na rýchlik. Tu som rád, že nemám obuté tretry, ale botasky a môžem bezpečne pobehnúť k vagónu č. 3. Behať v tretrách okolo vlaku fakt nemusím, ale keď sa mi nechce brať väčší batoh a idem jazdiť niekde, kde sa presúvam vlakom, tak sa tomu samozrejme nevyhnem.

Tu si už bike pohodlne zavesím a sedím pri ňom. Kupé takmer prázdne, veď nedeľa ráno, ticho vo vagóne občas preruší jeden podgúražený cestujúci, jeho neustále rozprávanie samého so sebou našťastie skončilo v Ružomberku, kde sa s fľaškou v ruke vytackal z vagóna. Ktovie, či vedel, kde vystúpil . Tesne pred 9 vystupujem vo Vrútkach, na prípoj do Martina sa mi čakať nechcelo. Podchodom ale vystupujem na druhej strane stanice a tak som trochu mimo, kam teraz? Batoh dole, vybrať tretry, prezuť sa, nahádzať veci späť do batoha a môže sa ísť, veď to je asi jedno či doľava alebo doprava, zrejme prídem na hlavnú. Končím ale niekde pri podniku bez možnosti východu na ulicu, tak nič, predsa len mapy cz. Ešte zistím, že sa musím vrátiť po okuliare, ktoré som zabudol na múriku pri prezúvaní tretier a tak ma začína tlačiť čas. Dá sa ísť aj po cyklotrase, ale nechce sa mi špekulovať a idem, čo poznám. Čiže normálne po ceste cez Vrútky a 4-prúdovkou cez Martin. Ešte aj červenú dvakrát chytím.



Do Bystričky prichádzam tak 10 minút pred štartom prvého pretekára. Idem si po číslo. „Neskoro, nič sa nedá robiť.“ Ale, nestraš ma, organizátor sa pousmeje a podáva mi 61-tku. Imro chcel také čísla. Áno, to som si tiež dopredu vybavil, aby štartoval predo mnou ako motivátor.

Pripínam si číslo a zastaví sa pri mne kamarát Martin, s ktorým som už niečo pojazdil v zime v Tatrách. No čo, vidíme sa na bedni? Dávam dole termo tričko a obliekam letný dres Castelli Entrata V. Auto, čo šlo hore s vecami, som samozrejme nestihol. Dilema, či vziať aj bundu na zjazd, do dresu ju nenapchám. Na rozjazd veľa času nemám a tak sa len povozím po obci. Nakoniec sa ale rozhodujem skočiť si po bundu, snáď sa neuvarím.

MTBIKER zostava na štarte - ponaháňať Imra mi nevyšlo


Prichádzam na štart. Lenka, Imro a ja. Pekne za sebou. Oni nič netušia, ale to, ako štartujeme, bol môj zámer. Chcel som mať predo mnou nejakého motivátora, odhadoval som, že výkonovo sme si zhruba podobní.



Na Polari zapínam klasické zobrazenie bez wattov, mám ho druhýkrát na biku,
Celkom sa mi darí postupne predbiehať každého, koho postupne dobieham.
takže aj tak neviem, akých čísel sa mám držať, tak nech mi radšej zobrazuje tepy, čas, vzdialenosť a rýchlosť. Vyrážam, trochu asfaltu na úvod cez obec a začíname stúpať po širokej štrkovej ceste. O výtlky nie je núdza. Veľmi sa nešetrím, veď časovky sa jazdia systémom štart - cieľ naplno. Po necelých 3 minútach tam už svieti tep 180 a ja viem, že to už nižšie samozrejme nepôjde, no viem vydržať aj cez pol hodiny v tepoch nad 180. Postupne dobieham a predbieham pretekárov, čo štartovali predo mnou. Imra mám na dohľad, rozmýšľam, či na to viac šliapnuť, alebo ísť rovanaké tempo.

No radšej sa neplaším. Prichádzame na panelovú cestu, rýchly cca 3 km úsek, kde to občas aj klesne. S mojou hmotnosťou tu zvyknem stratiť nejaké sekundy. Čo som si pozeral potom na Strave, tak na niektorých aj cez pol minúty, čo je dosť. No nie vždy je mať 59 kg výhoda na časovke.



Musím šliapať do pedálov, aby mi rýchlosť neklesla, snažím sa to držať okolo 40-tky, no mierne fúka a tak to nie je jednoduché. Po panelovom zjazde odbočujeme doprava na lesnú cestu, počujem, že sa ma snaží niekto dobehnúť. Tak toto nie, úvod lesnej cesty je trochu strmší, no nepodraďujem a snažím sa urobiť si náskok.



V lese je na pár miestach trochu mokro, podarí sa mi vletieť aj do jednej väčšej mláky, obchádzať sa mi nechcelo. Celkom sa mi darí postupne predbiehať každého, koho postupne dobieham. Nie je to strmé, ale vo vyššom tempe mi to dáva celkom zabrať.



Pozerám na čas a hovorím si, že ten spred 3 rokov asi nevylepším a pod 24 min to asi nestihnem, aj keď záver tlačím na ťažších prevodoch a posledných 100 m idem v stoji. A tak aj bolo. Cieľovú čiaru prechádzam s časom 24:22. 10 sekúnd horší ako naposledy, nevadí, uvidíme na výsledkoch.



Ionťák veľmi nemusím a tak na občerstvovačke v cieli dávam čaj a niečo sladké, majú tu toho na výber dosť. Trochu pokrútim v priestore cieľa, aby som sa vyjazdil. „Tak nedobehol si ma”, vraví mi Imro. No hej, to ten zjazd po panelke. „Aký zjazd, veď to sa len spustíš.”



Príchod dole, občerstvenie, vyhlásenie, tombola


Zopár foto a môže sa ísť dole, rozmýšľam, či ísť po trati a ešte niečo pofotiť, no nechcem niekomu vybehnúť do cesty pri bojovaní o výsledok a tak radšej mimo trať, veď fotografov popri trati bolo viac.



Aj keď som sa hore trochu zdržal, stále na svoj štart čaká ešte minimálne 30-tka pretekárov. Niečo pred 12-tou sa začína vydávať jedlo a tak sa idem najesť. Cestoviny so syrovou alebo mäsitou omáčkou. Ja som si to dal nakombinovať. Porcia celkom výdatná.



Do výsledkov ešte niečo okolo hodiny. Vonku vládne príjemná atmosféra a debata, komu sa ako šlo, či je spokojný s časom a podobne.



Ja tomu veľkú šancu nedávam, až kým ku nám nedobehne Lenka (ktorá v závere pridá aj svoj pohľad na tento deň) so slovami: „Glevo, vyhral si! Ty si piaty.” Imrovi medzitým prišla licencia a tak pretekal v UCI, inak by bol predo mnou a boli by sme spolu na bedni, keďže mi „dal” 16 sekúnd. Vyhlásenie výsledkov prebieha plynule, prví traja si odnášajú pekné medaily v tvare bicykla a víťaz kategórie aj krabicu piva a tričko a pekný pohár s logom Bystričky.



Po jednotlivých kategóriach ešte boli vyhlásené tímy. Trať najrýchlejšie zvládol Karel Hartl z BH Maraton Bike s časom 22:14, medzi ženami sa najlepšie darilo Miriam Šichtovej z Cyklistickej tour s časom 28:25. Zaujímavý pohľad, keď takto obaja stáli na bedni, Kája víťaz kategórie 40+ a Miriam z kategórie dievčat do 17 rokov.



Kompletné výsledky si môžte pozrieť na tomto odkaze. Po výsledkoch nasledovala tombola, no ja som už s kamarátom Lacom riešil odvoz na stanicu, keďže som bol celkom nabalený a tombole som už veľmi pozornosť nevenoval. Až pokiaľ na mňa každý nezačal pozerať, keďže ma vyžrebovali. No ja som hľadal Laca, ktorý si šiel odniesť veci a tak to vyzeralo celkom úsmevne, ako sa tam krútim s batohom a igelitkou, nesmerujem k odovzdaniu ceny a až na poslednú chvíľu sa spamätám. Ďalšia taška, no na biku to na stanicu určite nedám. Cena potešila, aj keď s veľkosťou trička budem mať problém, komu ho dať, mne je po kolená . Veci si nechávam v budove, kde bola registrácia a na biku ideme s Lacom (mimochodom víťaz kategórie do 29 rokov a druhý absolútne so stratou len 12 sekúnd na Káju).



K autu na sídlisko do Martina, naložíme bike, vraciame sa po veci do Bystričky a odtiaľ do Vrútok na stanicu, veľa času na rýchlik mi už neostávalo, no stihol som to akurát. Cesta mi celkom zbehla, väčšinu času som prekecal s českým kolobežkárom, mal za sebou napr. 110 km Rallye Sudety ale aj zimný zjazd po zjazdovke Špindlerův Mlýn. Teraz sa chystal na 5-dňovú etapovú jazdu z Levoče do Bratislavy. Ani neviem ako a bol som v Poprade, pol hodinka na prípoj a o šiestej som bol konečne po takmer 12 hodinách doma.

Zhodnotenie akcie


Bola to moja štvrtá účasť na tomto podujatí a samozrejme už teraz viem, že nebudem chýbať ani na ďalšom ročníku. Bohatá účasť takmer stále okolo 200 súťažiacich, super organizačný tím, bohaté občerstvenie v cieli a po pretekoch hodnotná tombola. A hlavne vydržalo počasie. Ak ste ešte neboli, určite odporúčam zvážiť účasť na tejto akcii.

Pohľad Lenky (baraya)


Pri písaní reportáže v 2019 z jubilejného 10. ročníka tohto milého podujatia som nevedela o dvoch zásadných veciach. A to, že už bol so mnou na „palube” aj jeden z dôvodov neúčasti na dalších ročníkoch, ktoré sa žiaľ ale neuskutočnili z tých menej príjemných a známych dôvodov.

O to viac sa všetci priaznivci časoviek do vrchu tešili na prvomájovú nedeľu, aby si mohli konečne osobne pokecať s kamarátmi a porovnať si svoje sily po dlhej zimnej prestávke. Áno, viem, sezóna pre mnohých z nich vôbec nekončí, ale predsa len, tá preteková atmosféra tu už poriadne chýbala!



Rodinná výprava


Robí ju partia pohodových ľudí, kde sa úsmevy rozdávajú jedna radosť.
Už dlhšie bol v pláne predĺžený víkend na chalupe, kde bolo potrebné začať s jarnou údržbou záhrady a tak sme zvažovali, ako to v nedeľu vymyslíme. Napokon sme sa aj s „babkou” (tie úvodzovky dávam kvôli nej, voláme ju s juniorom Donča ) dohodli, že si pobyt predĺžime až do pondelka a tak sme sa do Bystričky vybrali spoločne z chalupy na otočku. V takomto zložení ešte aj so psom to bola naša preteková premiéra.

Náš funclub odchádzal poriadne vyzbrojený kravskými zvoncami z povaly, predsa len príležitosť vidieť pretekať mamu aj tatina nebude mať synátor možno tak skoro (nie, maratóny nie sú moja šálka kávy). Čakala nás vyše hodina cesty, tak sme si to pre istotu poistili deň vopred a poprosili kamaráta z organizačného tímu, aby nám dal čo možno najvyššie štartovné čísla (štartovalo sa klasicky v 30-sekundových rozostupoch). Predsa len „nalodiť” sa v tomto zložení skoro ráno nie je jednoduché, veď to poznáte.



V Bystričke opäť vládla príjemná atmosféra, naozaj mám túto naháňačku do kopca rada. Robí ju partia pohodových ľudí, kde sa úsmevy rozdávajú jedna radosť. A o tom to na pretekoch má byť! Objavili sme príjemnú možnosť parkingu v pokojnej časti obce, takže všetci spokojní, aj psík si mohol bezpečne pobehať. Funclub šiel hneď fandiť pretekárom, ktorí už boli na trati. My sme s Maťom nahodili čísla, on sa šiel rozjazdiť a ja som nohy roztočila pri „kontrole” zvyšku tímu. Už tam som videla, že lepších povzbudzovačov na trati nenájdem.



Mama, tata, do toho!


Na štarte som poriadne ani nepostrehla, že mám vyraziť, zakecala som sa s moderátorom. S manželom sa lúčim s tým, že ma nemusí obehnúť hneď v úvode. Ale neposlúchol! Išlo sa mi dobre, ale keďže som každému, kto mi fandil na trati, stihla aj s úsmevom poďakovať, myslím, že som šla pod svoje možnosti, nevadí, skúsim to aj o rok. Nedá mi ale jedna vec. Je mi smutno z toho, ako aj tu vidieť, ako ťažba ničí naše lesy. Trať bola očividne v horšom stave vplyvom ťažkých mechanizmov. Tieto chmáry rozjasnila aspoň povestne bohatá občerstvovačka v cieli, tie domáce koláče sú vždy famózne, ďakujem.



Po ceste do miesta štartu sme si s Glevom pokecali, naozaj obdivujem ľudí ako on, že aj kvôli krátkym pretekom dokážu cestovať takú diaľku vlakom. Ale tá atmosféra naozaj za to stojí. Prajem nám všetkým, aby sa tohtoročný kalendár podujatí do bodky podarilo zorganizovať a aby sme si všetci užili konečne plnohodnotnú pretekovú sezónu, aj keď ja už asi skôr z pozície člena nášho funclubu. Ale nejakú časovku si určite ešte vyskúšam, na rýchlu jazdu dole kopcom nemám odvahu. A možno konečne príde na rad aj ten vysnívaný Gerlaching

Zdroj fotografií: Miroslav Bielický, Rastislav Balko, John Roninus, Lenka Imrichová, Maroš Glevaňák

Fotogaléria k článku

 


[Foto na úvode: Miroslav Bielický]

keyboard_arrow_up